2016 Expedícia Nea-Pól časť prvá Neapol a Caserta

Autor: Ladislav Kucharik | 21.9.2016 o 10:22 | (upravené 21.9.2016 o 15:36) Karma článku: 3.01 | Prečítané  398-krát

Sprievodca stopára po svete s možno niekomu užitočnými informáciami o Neapole. Okrem tipov pre turistu čo navštíviť, je na začiatku glosa, ktorá zachytáva pocity z tohto mesta, iného ako sú ostatné. 

Začiatok a koniec

Príchod

Neapol má malé milé letisko a ak pôjdete z Bratislavy, tak si budete pripadať ako vo veľkom svete. /Ako takmer všade./ Všetko je pekné, čisté a šik. Keď sa naplnil jeden autobus na hlavnú stanicu, už bol pripravený ďalší. Šofér vám predá lístok za 4 eurá a hneď ho podá ďalšiemu ujcovi, ktorý ho osobne strčí do strojčeka, ten ho vráti šoférovi a ten ho podá zase vám. Zmysel toho celého mi zostal záhadou dodnes. Autobus sa pohol a prešiel cez kruhový objazd a zabočil do protismeru na električkovej trati. Pár ľudí až nadvihlo zo sedadiel.  Ja som už stál. Od tej chvíle až kým sme nezastali, bol každý okrem šoféra a jeho parťáka presvedčený, že zablúdil a márne hľadá hlavnú cestu. Rozpoznali sme výkriky v slovenčine  od mladého páru vedľa a spoločne sme komentovali prvý šok z rozbitých jednosmeriek v Neapole. Oni tvrdili,že cesty sú tu rozbité a úzke, ako zo Štiavnice na Počúvadlo. Mne sa zdalo, že je tam bordel, ako v Terchovej na cintoríne.  Nakoniec sme zastali vedľa plotu v strede križovatky a s poskakujúcimi kuframi sme utekali pomedzi lavínou áut. Za plotom už bol iný svet. Noblesná pešia zóna s hi-tech architektúrou a luxusnou hlavnou stanicou. Len si bol treba nasadiť ružové okuliare, ktoré by vymazali porozhadzovaných čiernych utečencov na zemi ležiacich vedľa unavených rusiek s napchatými igelitkami. Obrovské množstvo ľudí na stanici. Tie ružové okuliare by ich museli vymazať polovicu. A jedno spektrum by muselo špeciálne vymazať celú dopravu. Hotel vypadal  takmer štandardne dobre, keby na ňom nebolo niečo zvláštne, ako na všetkom okolo. Z obrovských vstupných dverí, sme vošli do zádveria veľkého ako nákladný výťah s mikropultom a mikroschodischom. Na výťah už nezostalo miesto. Cez uzunké chodby sme konečne našli našu izbu. Izba bola taká istá ako hotel, ako celý Neapol. Priestranná s vysokým stropom a vysokánskym oknom. Ale! Len čo som odhrnul záves, tak som k smrti vyľakal Japonku sediacu na teraske pod oknom, na ktorú mali východ zo susednej izby. - Toto musíš vidieť! - Kričal som na ženu. - Nie, ty musíš vidieť toto! - Ona volala na mňa. Postele boli od steny asi pol metra a za nimi obrovské dvere do kúpelne, ktoré sa dali ledva podchýliť. Zrejme tam boli kôli predpisom o invalidoch, keby sa nejaký adrenalínový rozhodol vyšplhať   po schodisku,kde by sa mu vozík zasekol na prvom schode. Nakukol som za dvere. Kúpelňa mala krásny priestor s vysokým stropom a bola postavená asi tak, ako keď niekto u nás na dedine robí kúpelňu pre svokru a má blízko na poľský trh a na obkladanie našiel len opitého kamaráta. Priamo pred rozmerným oknom trónil záchod. Otvoril som okno a vykukol von. Hneď vedľa okna bola terasa, na ktorej popíjalo kávičku niekoľko hotelových hostí a všetci sa prekvapene pozreli na mňa. Vyhŕklo zo mňa - Hello! - hostia zborovo odpovedali Hello! a pekne mi zakývali. Zatvoril som okno a pomyslel som si - tak tu si ani neprdnem.... Žena ležala na posteli a zúfalo lovila signál wifiny, ktorú mal poskytovať hotel. Potom povedala - Preboha, kam sme sa to dostali.- Boli sme v Neapole.

Odchod

Ráno pred odchodom som sedel v mikrohale na pohovke so skrčenými nohami, aby mi do nich ostatní hostia nezakopávali a pozeral som si poštu, pretože práve tu bolo jediné miesto v hoteli, kam ich free wifi dosiahlo. Na stole som mal fľašu vína od včera, ktoré bolo treba dopiť. /V posledný deň sme zistili, že reštaurácia nášho podivného hotela IDEAL ma skvelú lacnú kuchyňu a robia super špagety so slávkami a chobotnicu. Pizzu si tam nedávajte. Ale fľašku červeného naším mladým susedom zo Slovenska načapovali za 5 očí. A keď som prišiel s vlastnou fľašou že potrebujem vývrtku, tak čašníci ani nemrkli brvou. Poháre som zrekvíroval na recepcii a chodbovica s dopíjaním alkoholu sa mohla začať./  Keď sme sa ako-tak zbalili, odtiahli sme kufre na zastávku autobusu na letisko. Mladí tam už čakali, lebo chceli odísť skôr, lenže autobus neprišiel. Po nejakom čase - tak na tri cigaretky pre nervóznejších okolo nás, sa autobus predsa len objavil. Najskôr v strede križovatky vypustil zmätených turistov s kuframi, ktorí sa rozutekali ako sliepky medzi trúbiacími autami. Potom opatrne došiel až na zastávku, kde sme zistili, že už je skoro plný. Otvoril predné dvere a začal útok migrantov, ktorý som mal nacvičený z našej MHD a inej dopravy. Zakričal som na mladého latinoameričana - Go away! - But Where! - protestoval vydesene. Asi majú v Kolumbii prázdnejšiu MHD ako my. Vyhodil som mu kufre na seba a navrch pridal svoj. Obéznu dievčinu veľkosti malej veľryby som zatlačil k šoférovi tak, že mu začala pretekať na prístrojovku. Ešte som zavolal na mladých - Decká tlačte sa, miesta je tu dosť! - a kým talian stihol zavrieť dvere, už sme boli všetci dnu. Pochopil, že nás už von nedostane. Ešte sa opýtal - Bileti? - načo sme všetci zodvihli ruky s lístkami. Procedúra označovania lístkov viacerými zamestnancami bola nereálna, tak len kývol rukou, prepchal sa okolo veľryby za volant a vyrazil do protismeru na električkovú trať.

Na letisku sa žena rozhodla, že si dáme ešte poslednú poriadnu kávu a obsadila jediný voľný stôl, kým ja som sa skúšal predrať k baru. Akurát som mal šancu niečo objednať, keď sa ma chlap z ochranky opýtal, či kufor vedľa mňa je môj. Povedal som že nie, a snažil sa konečne  k tej poondiatej káve dostať. Kým som si naskladal šálky na tácku, boli pri kufri ďalší bezradní ochrankári a na mňa sa kukali ako  na Palestínca s nitroglycerínom. Vystrčil som kávu pred seba a povedal - Mi skúzi! - A chlapci sa odstúpili. Odrazu bolo všade voľno a ľudia na letisku sa rozdelili na normálnych, ktorí sa postupne odstupovali ďalej a ďalej a na Talianov, ktorí boli radi že je voľno a majú si kam sadnúť,alebo postávali pri opustenom kufri. Žene som povedal, že v tom kufri vedľa je možno bomba a mali by sme rýchlo odísť. Vytočená odsekla, že nebude kôli nejakej blbej bombe  piť poslednú taliansku kávu rýchlo. To bol dôkaz, že sa stihla aklimatizovať na Talianku. Keďže ju poznám ako introverta, neveriacky som pozeral ako sa takmer pobila so stewardkou, ktorá ju nútila zapnúť kabelku do kufra plného na prasknutie, zatiaľ čo talianska rodinka prebehla ovešaná taškami. V poslednej chvíli som ich od seba odtrhol, kabelku som strčil ďalšiemu cestujúcemu do batohu so slovami - No kokaina! - Stewardke vytrhol ženinu letenku a mohli sme nastúpiť do autobusu./ Ak stihnete, určite si doprajte aj zmrzlinu za checkin-om./ Lenže Boh má v Neapole zmysel pre humor a tak talianska rodinka s kopcom detí a tašiek, ktorá vystajlovaná zabrala štvrť autobusu nakoniec všetkých pobavila. Z obkladu nad dverami ústila klíma, ale hadičku na kondenz zrejme nejaký mechanik- komunista vyhodil a tak, len čo sa autobus rozbehol vyliali sa na roztopašnú rodinku dobré tri litre studeného kondenzu. Vreskot bol tak silný, že šofér pribrzdil a tak to schytala aj druhá strana famílie. Autobus sa výborne zabával a keďže sa nedialo nič neobvyklé, tak sme mohli konečne prejsť tých 500 metrov ku lietadlu aj s pooblievaným osadenstvom. Boh je v Neapole aj škodoradostný. Aká je pravdepodobnosť že biela veľryba, ktorú som odzadu napresoval na prístrojovku bude sedieť na sedadle vedľa? No sedela. Smutne som pozeral cez okienko na Neapolský záliv, ktorý už raz ľahol popolom a možno ho to čaká zase. - Nestihli sme sa ísť okúpať do Sorrenta. - povedal som. - A ja som si nestihla kúpiť tie topánky čo som chcela. - odpovedala žena. - Kúpila si si. -oponoval som. - Ale nie tie, čo som chcela. - Tak načo si si kupovala topánky, čo si nechcela. - Pozrela na mňa ako Bugár na Kotlebu. - Tie topánky som chcela oboje. len obchody boli v zlom poradí. Akurát teba som dostala za trest. - vysvetlila mi to. Pozrela von okienkom a dodala.  - Musíme prísť ešťe raz. Najlepšie budúci rok. - dodala. Ružové okuliare pre Neapol nám už prirástli navždy k hlave.

Sprievodca stopára po svete

Čo môžete vidieť v Neapole za pár dní?

V samotnom meste najskôr Stanicu Garibaldi, kde si môžete kúpiť Card Arte. Doprava je potom zadarmo a prvé dva vstupy do múzeí tiež. Na karte sme si mali vypísať niečo, čo sme nevypísali a správna odpoveď na otázku pred vstupom do múzea - Primo? - bola - Si, primo!  Plus v prvú nedeľu v mesiaci sú múzeá zadarmo, ale sú plné. Doporučujem kuknúť si stránku, ktorá je urobená ukážkovo a umožní si naplánovať program. http://www.campaniaartecard.it/

Pri stanici je exkluzívny podzemný podchod s obchodmi a nástup do metra. Na námestí   Piazza del Plebiscito nájdete Palazzo Reale - Kráľovský palác. Jedno veľké upozornenie pre všetkých milovníkov domáceho videa a amatérskych paparazzov. Zažijete skutočné orgie! Všade sa dá točiť a fotiť do vybitia bateriek. A ešte druhé malé upozornenie, nebuďte ako ruskí turisti a neobchytkávajte interiér. Kôli vám to tam potom zavrú. Interiéry v paláci sú neskutočné! Len stovky dverí v mramorových portáloch,  ručne maľované a zlátené by u nás mohli mať samostatnú výstavu v Danubii.  Na opačnej strane námestia je bazilika s honosným názvom Basilica Reale Pontificia San Francesco di Paol. Jej návštevou si nahradíte Pantheón v Ríme. Kostoly si tu ale užijete len doobeda. Na rohu je extraluxusná reštika s veslým názvom Gambrinus a za ňou sa začína Via Toledo, ktorá je povinnou atrakciou. Na jej začiatku je Galleria Umberto I a keď ju prebehnete, tak si ňou zase  nahradíte galériu v Miláne. Navyše sa tu dá zakúpiť nová karta do foťáku, na ktorú ste zabudli... Zmrzlina ako od Taliana je v Gelaterii Fantasia na Via Chiala. Potom ale musíte prejsť cez Španielsku štvrť. Alebo, ak sa na Via Toledo dáte doľava do kopca a stratíte sa vydesení, že ste sa ocitli na pomedzí Indie a Pakistanu, tak ste zase v Španielskej štvrti. Nepanikárte a užívajte si to! Je to top exotika v Európe. /Okrem utečeneckých táborov v Nemecku. / Ulice sú tu široké ako parkovacie miesta v obchoďákoch. A všade jazdia aj autá, aj keď sa do ulice nezmestia. Jednosmerka vás od nabratia skútrom z protismeru nezachráni ani omylom. A možno nájdet  kaplnku zasvätenú Maradonovi aj s relikviou jeho vlasov v sáčku. Vo fľaštičke bolo asi na...naplakané jeho slzy.

Ak nájdete Via Toledo, ste zachránený. V jednom mieste ju pretína slávna Spaccanapoli, ktorá pretína mesto Napoli napoly. Pozor, to ale nie je názov ulice, tých je viac. Treba len nájsť tú správnu dieru v stene. Smerom od Via Toledo tam ale nájdete paľbu námestí s katedrálami a kostolmi. To, čo je svätý Peter v Ríme, je tu kostol  Gesù Nuovo. Je to jedno z mála miest, kde uvidíte kvetinové dekorácie z intarzovaného mramoru, ktoré sú vkusné. Nástenné maľby sú dokonalé.Nič také sa u nás vidieť nedá. Ani také barokové sochy. Ako bonus si podajte ruku so sochou svätého  lekára Giuseppe Moscatiho. Vraj to lieči, ergo preto je svätý.  A keby vám to nestačilo, tak si pridajte pár kilometrov po Via Duomo a znova do pulkiny širky Fiatky medzi hradbou domov s názvom Via Tribunali. A môžete volať šéfovi, že si beriete týždeň dovolenky naviac. Hľadajúc Spaccanapoli sme sa zoznámili s párikom Neapolčanov čo venčili psa a tak sme obdržali pár tipov na poznávačku Neapolu. Fotenie západu slnka z hradu Castel dell'Ovo som nestihol, ale najlepšiu pizzu v Di Matteo áno. Je na Tribunali a dostanete sa dnu o pol hodinu skôr ako do Da Michele a je lacnejšia ako Da Presidente. Ale! Pred pizzerkou to vypadá ako v čakárni u doktora ktorému sa práve zbláznila sestra. Interiér je absolútna katastrofa! A v žiadnom prípade si nedávajte víno. To sú drobné mínusy ako u Ferrari. Pizza je najlepšia /asi/ na svete a stoji 5-6 eur. Dobrá rada pre Neapol a celý Alfakraj. Kávičku si môžete dať aj v luxusnom podniku, len si nesmiete sadnúť. To by ste mali za 4euá. Pri bare to bude najskôr za 1,5. Italia bella!

Ak máte na Neapol tri dni ako my, tak z múzeí a pamiatok vyškrtáte skoro všetko. Ostane pár miest, ktorými sa chcete potešiť. A jedno je mimo Neapolu. Reggia di Caserta je kráľovský palác. A tých pár kráľov čo nové Taliansko malo, vedelo ako na to. Cesta za pokladom však bude tŕnistá. Lokálna Anča býva decentne oddelená obľúbeným plotom od supervlakov na nových nástupištiach. Ak si poviete, že si niečo dáte na stanici v Caserte, alebo v kantíne v zámku, tak zomriete hladom. A zámok a park stihnete za pol dňa. Možno. Do parku si požičajte bycikel, inak vás späť bude musieť odviezť mikrobus za 2,5e ako nás. Ale ak si pribalíte deku z hotela a niečo pod zub, budete mať kráľovský piknik. Ako vo Versailles. Z tých vecí čo som nestihol, ma najviac mrzí nestihnuté povaľovanie sa na pláži v Sorrente. Cukríkový Disneyland na Capri som vyškrtol sám. Zabije celý deň a vyjde to 50e. To Sorrento je na Arte card vlakom zadara a pobrežie je rovnako krásne. Akurát nejaký mudrlant napísal, že Pompeje sú na dve hodinky, tak som si to naplánoval na jeden deň so Sorrentom. Pokiaľ ste futbalista, alebo automechanik a idete tam za trest, tak áno. Ale my sme už po ceste tam zažili čudesné veci, ako na púti do Stredozeme. A dobrodružstvo bolo také farebné a zvláštne, že aj návštevu Pompejí opíšem radšej samostatne. Nech vás sila sprevádza!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Rodák z Martina: Byť gayom na Slovensku vyžaduje odvahu

Comming out bola v jeho živote nádherná chvíľa, tvrdí Peter Karpo Prince. Dnes je ženatý, s manželom žijú v Tel Avive a rozhodli sa pre dieťa.


Už ste čítali?