2016 Expedícia Nea-Pól časť druhá Stratený vo vesmíre hneď vedľa Pompejí

Autor: Ladislav Kucharik | 25.12.2016 o 17:35 | (upravené 27.12.2016 o 14:30) Karma článku: 2,69 | Prečítané:  441x

Opis cesty ktorá nevyšla tak ako mala, ale nakoniec vyšla lepšie, ako nemala. A namiesto nudných popisov ktorý barák patril v minulom vesmíre ktorému mafiánskemu podnikateľovi vás trochu prevediem mestom Pompeje v antickom veku.

 Z Neapolu sa do Pompejí dostanete z hlavnej stanice vlakom, ktorý ide každú chvíľu. Toto sa dočítate zo sprievodcu. Veci sa majú ale trochu inak. Na stanici nenájdete nič. Budete radi, keď nakoniec nájdete zašité nástupištia úplne mimo stanice, z ktorých občas odchádza obúchaná súprava akoby metra. Taliani veria, že ich vlaky chodia tak často, že nemá význam niekde vypisovať ich odchod. To, čo už nepovedia je, že časom sa odchody zvyknú posúvať, alebo naopak občas prídu skôr. Pre Talianov je logické , že keď chcete ísí do Pompeí, tak musíte vystúpiť v Scavi di Pompei a nie na zástavke v Pompeii. Takže nesmiete nastúpiť na vlak do Pompeí, ale do Sorrenta. To je úplne logické. A vlak by to mal mať aj vysvietené. Ibaže by to mal zhasnuté. Celé je to veľmi intuitívne a hravé. Vlak prišiel a mal ísť našou trasou. Zreteľne som zachytil v talianskom hlásení Sorrento. Vysvietené nemal nič. Sadli sme si a moja žena povedala: - Dúfam že vieš, kde máme vystúpiť! -  Vedel som,  že to bude najťažšia časť cesty a tak som rafinovane odfotil na mobil trasu so zástavkami, ktorá bola nad dverami o osem metrov ďalej. Hrdo som to žene ukázal. Na ďalšej sedačke sa otočil sympatický pár a opýtal sa nás rodnou angličtinou, či ideme do Pompeí a či vieme na ktorej zastávke vystúpiť.  Ukázal som odfotené zástavky na mobile a dali sme sa do reči. Ona bola z Austrálie a on z New Yorku a cítil som, že sme jediné blízke bytosti v celom vlaku. Ona sa volala Lucy a bola v nej slnečná žiara, ktorá občas presvitla von a spôsobila ľahké omámenie okoloidúcich. On sa volal Anam, vypadal ako hráč rugby z Nového Zélandu a mal v sebe harmóniu celého vesmíru. Keď boli spou,tak neutralizovali svoje schopnosti a Neapolský záliv bol v bezpečí. Keďže som už bol zodpovedný za našu malú výpravu, kontroloval som každú zástavku. A na najbližšej som zistil, že sme práve jednu preskočili. Zľahka som znervóznel a len pe istotu som sa otočil na skupinku stredoškoláčok, ktoré mohli byť jedine Talianky. Aj boli. A náš rozhovor skončil na desiatej lekcii angličtiny. Chcel som vedieť, prečo nestojíme na každej zástavke. Problém totižto tkvel v tom, že na zástavkach nebolo okrem kopca ľudí nič. Možno názov. Niekde.  Zvyčajne som ho nevidel. Mladá Talianka mi začala vysvetľovať, že som sa musel pomýliť. A že ona vystupuje skôr. Nato vlak zastal a po chvíli jej kamarátka začala vrieskať, všetky vyskočili a na poslednú chvíľu vybehli von.  Vytreštil som oči, otočil sa s úsmevom na američanov a povedal, že všetko je fajn. - Čo sa deje? - neomylne vyhodnotila môj úsmev žena. - Nič. - klamal som. Posledná zástavka sedela. - O dve zástavky vystupujeme. Vlak zase zastal. Ako som upozorňoval že sa blíži naša zástavka tak sa mi zdalo, že za oknami sa mihol úplne iný názov stanice, ako tam mal byť. Ale po tom, čo sa ma úplne zdravo vyzerajúca pani taliansky opýtala, či vlak ide do Sorrenta alebo opačným smerom do Neapolu, sa mi zahltili vnemové procesory a sústredil som sa len na to, aby sme vystúpili. Vlak zatiahol brzdu a slnko zhaslo. Vbehli sme do rozľahlého podzemia, ktoré bolo zdobené štylizovanými fragmentami antických fresiek. Vystúpili sme v tichej bázni a dvere sa so sykotom zabuchli. Vlak odhučal preč. Zostali sme na stanici sami. Na druhej strane tunelových katakomb som objavil písmenká na stene ktorým som celkom nerozumel. Bolo tam napísané Bosco... Podišiel som ďaľej za stĺp a vybehlo tam na mňa celé... Boscotrecase. Do riti! Posral som to. Moja žena ani neotočila hlavu a povedala - Posral si to. - Viem - odsekol som. - A prestaň mi čítať myšlienky! Idem to hore obzrieť.- Vybehol som o poschodie vyššie a stále som bol pod zemou. V celom tom veľkom priestore zdobenom freskami nebol nik. Stanica veľká ako prasa a nikde ani živej duše.  Úplne hore už bolo denné svetlo, dokonca eskalátory. Za sklom mal byt dispečer, ale nebol. Von pred budovou bol vyasfaltovaný dvor, úzka cesta a okolo vinice. Ja som bol jediný človek, kam som okom dovidel. Tak tu museli inak zahučať eurofondy... Pomyslel som si a mydlil dolu, aby mi náhodou nejaký vlak neušiel. So sklopenými ušami som sa išiel ospravedlniť našim súputnikom, ale Lucy už bola v diskusii s mladou dvojicou, ktorá sa tam odkiaľsi vynorila a povedala mi: - Aj oni vystúpili zle. A slečna je Talianka. Slečna vypadala ako mladá sexi bosorka, ktorá práve doletela na metle s pokazenou navigáciou. Ako príručnú batožinu mala so sebou vyškereného blonďatého modrookého zatúlaného mladého Holanďana, z ktorého sa ešte dymilo. Slečna vybehla hore s tým, že nájde niekoho zodpovedného. A po chvíli sa vrátila s tým, že niekoho aj našla. Ten povedal, že sa musíme vrátiť jednu zastávku a tam ísť na vlak čo pôjde tam, kam mal ísť ten náš. Najbližší vlak pôjde za dvadsať minút. V tej chvíli sa rozblikala svetelná tabuľa a zasvietila tam dvadsiatka. Po schodoch pomaly dokráčala babička a sadla si na lavičku. Bavili sme sa a zoznamovali sa a pozerali na hodiny, ktoré pomaly odčítavali čas. Konečne sa tabuľa vynulovala a my sme čakali na piskľavý zvuk brzdiaceho vlaku. A trt. Po piatich minútach sme len šepkali a naťahovali uši ako netopiere. Potom sa so bzukotom rozblikala tabuľa a na nej sa rozsvietilo číslo 50. Asi minútu sme pozerali na tabuľu ako vyorané myši a nečakane sa číslo zmenilo na 49. Babka začala nadávať a vytiahla si štrikovanie. NOOOO! Talianska bosorka bola sekundu od výbuchu. Tak toto mi ten chlap musí vysvetliť! - Vybehla hore a my všetci sme automaticky išli za ňou. Kým sme sa vyšplhali cez dve poschodia, Talianka už gestikulovala pred chlapíkom v uniforme opretom o bycikel.  On mával rukou a vykrikoval - Ora, ora! A potom sa čas spomalil. Vzduchom sa ozvalo pískanie bŕzd prichádzajúceho vlaku kdesi z hlbín.  Talianka sa otočila a mala odrazu neprítomný pohľad. Potom sa nadýchla a vykríkla - Run! Všetci sme začali utekať ako o život. Rútil som sa dolu preskakujúc sedem schodov naraz a odrazu okolo mňa presvišťal strapatý pionier s teniskami po zábradlí. Dobrý je - stihol som si pomyslieť a snažil sa nezlomiť si nohu. Tie dve poschodia som zbehol za pár sekúnd. A to ma ešte predbehol lietajúci Holanďan. Napriek tomu sme videli len to, ako sa zavreli dvere, do ktorých stihla vôjsť babka z nástupišťa. A vlak bol v momente preč. Na hodinkách svietilo číslo 45. Ostatní z nás dobiehali a postupne sme sa rozosmiali ako blázni na kongrese psychiatrov. Potom sme išli hľadať uja, čo sa opieral o bycikel a zjavne na ňom aj hneď ušiel.  Talianka skúsila zavolať taxík a dozvedela sa, že žiaden taxík nepríde, lebo sme na stanici, kde chodia každú chvíľu vlaky a nik v okolí  nebýva. Pre amíkov to bola neuveriteľná informácia. Anam sa vonku pozeral na kamery a začal rozvádzať teóriu, že sme v reality show Nachytaj turistu. Celkom som mu bol náchylný uveriť. Ako rozvádzal svoju teóriu, zavolal na nás, pri zatvorenom okienku pokladne. - Pozrite, tu máme aj odkaz, ako postupovať v hre. - ukázal na rukou písaný papierik nalepený na skle.  Bolo tam napísané, že ak chceme ísť do Pompeí, tak sa musíme vrátiť o zastávku spáť a pokračovať na Sorrento, ALEBO ísť ďalej na stanicu v Pompejách a potom prejsť taxíkom. My dvaja sme boli za to, využiť novú šancu. Talianka sa rozhodla ostať. Rozlúčili sme sa a kupodivu dobehol aj vlak čo išiel našim smerom. Vyrútili sme z podzemia a len čo nás zalialo svetlo, začal sa svet okolo harmonizovať.

V Pompejách sme vystúpili s dvojicou japoncov, čo bolo dobré znamenie.  Lucy chcela podľa inštrukcií zavolať taxi, ale tentokrát som začal vystrájať ja. Behal som okolo a vykrikoval - Viem kde sme! Ja viem, kde sme! Lucy kašli na taxi, nepotrebujeme ho. Ja som toto miesto videl. Potom som sa víťazoslávne pozrel na Anama a rozhodil rukami. - Top gear , Cesta po Taliansku 2! Tam to bolo! Tadiaľto prišli ku vchodu a nie z nejakého Sclavi. No zjavne nie každý na svete pozerá Top gear, ale bolo mi uznané, že moja informácia je naozaj užitočná. Aby bol zmätok s vlakmi úplný, tak  je ešte jedna stanica s názvom Pompeje na ďalšej trati od mora, a tá bola tiež neďaľeko tej našej. Do Pompejí jednoducho nemôžete trafiť správnou stanicou, pretože sú všade.  A keďže sme išli presne naopak ako popisujú sprievodcovia, všetko začalo mať zmysel a ísť ako po masle. Široký bulvár so stovkou stánkov plných  nezmyslov nás viedol ku vchodu. A čuduj sa svete, bolo to od stanice slabých štyristo metrov. Hlavne že TAM taxíky stáli. A po ceste boli trattorie, kam sme hneď aj zapadli na obed a pivko za pár euro. Ešte aj Mekáč strašil povedľa. Celý zmätok okolo navigovania do Pompejí spôsobilo to, že brána v meste bola tvrdohlavo označená ako VÝCHOD. Keďže bola prvá nedeľa v mesiaci, mali sme vstup zadarmo. Podnikavý sprievodca v kancelárii pri vchode nás mal jednoducho vpustiť, ale nanútil nám brožúru za 10e, ktorú som ešte doteraz neprečítal. Vošli sme bránou  a boli sme v antike! My a pár tisíc ľudí okolo.  Boli sme v inom svete. Moja žena nadobudla pocit, že by bolo slušné, aby sme sa s našimi čarovnými bytosťami rozlúčili, ale mne sa nechcelo. Prechádzali sme sa viac - menej spoločne. Dokonca sme sa zrazili s naším vysmiatym Holanďanom. Jeho bosorka vraj vyšumela, stratila nervy, sadla na metlu a odletela. No a on práve dorazil za ňou vlakom. Fakt dobrý matroš... Po dlhých hodinách sme to zabalili a ľahli si na lavičky nástupišťa v Sclavi, kde sme si navzájom popisovali svety, v ktorých každý žijeme. Bolo asi osem hodín, keď sme prišli na stanicu Garibaldi a napadlo nás to ukončiť večerou a vínom v našom hoteli IDEAL. Večera bola skvelá a chcem si odtiaľ posielať obedy internetom.  Potom bola noc a už sme sa naozaj museli rozlúčiť. Na to, že sa chceli len opýtať na cestu, sme to potiahli sakramentsky dlho. Potom som sa na izbe opýtal ženy - Myslíš, že sme dnes prežili  úžasný deň? - Myslím, že si vypil veľa vína. - dostal som svoju odpoveď. Bol to úžasný deň. Bolo to úžasné miesto. A raz ho tá zasraná sopka zničí. Dúfam, že stihneme odletieť... Dúfam, že sa tam stihneme ešte vrátiť.

Sprievodca stopára po antike. 
Veľmi nevhodný pre mládež a dôchodcov.

Ďalšie riadky vás môžu svojimi otvorenými popismi sexuality pobúriť, alebo inšpirovať.  Ak ste čítali 50 odtieňov šedej, tak tento článok bude podstatne kratší. 

Pompeje boli dokonalé mesto na dokonalom mieste. Niečo ako Titanic. Obyvatelia vedeli, že ak sopka vybuchne, tak naskáču do lodí a obehnú horu, ktorá ich ochráni. Kto mohol vedieť, že to prdne ako atómovka nad Hirošimou. A práve v takom skvelom čase. V ríši bolo obdobie podobné koncu 60 tych rokov na Woodstocku. Chudobní občania Ríma sa mali lepšie ako robotníci o tisíc päťsto rokov neskôr. Minimálne mali zabezpečený chlieb a víno. Ani otroci už neboli to, čo bývali. Mali často krát vplyv, peniaze a niektorí aj spodné prádlo. A otcovia rodín sa museli začať riadiť právom a už nemohli zabiť nielen svoje deti, ale dokonca ani svoju manželku!  To by bolo nehorázne obmedzenie mužských slobôd u nás ešte pred tristo  rokmi...  Pompeje stoja za porovnanie s dnešným svetom. Úplne rozdrvia Darwinovu teóriu. A kto  má cit tak vidí, že úroveň bývania tých najbohatších je aj dnes na vŕškoch nad Dunajom tuctová oproti Rimanom, lebo naši developeri nemajú ani vkus, ani vzdelanie na úrovni antiky. Majú len viac germánskych koní v malej plechovej stajni. Takže ako vypadala súkromná antická vila? Niekoľko ich opravili a môžete nimi blúdiť nekonečne dlho.  Z ulice je len vchod a fasáda ako  hradby, ale vôjdete do šera v pátiu, ktoré je prekryté strechou s otvorom v strede a luxus sa okolo vás obtrie ako mačka pri kŕmení. Dažďová voda zo strechy pátia potom steká rovno do fontány. Čistá voda navyše dňom a nocou žblnkoce do ďalších fontán a jazierok v záhrade. Toaleta mala kanalizačný potôčik a ešte fontánku na namočenie očistnej hubky. Všetko to tieklo stále. Vodomery zjavne neboli nainštalované.   Máte luxusnú
vilu? Určite ale nemáte steny maľované freskami. Pápežovi Julkovi druhému sa zapáčili tak, že si nehal vymaľovať knižnicu aj s kaplnkou a vznikla renesancia. Máte leštený gres? Tak vo vilách boli na podlahách obrazy z mozajky. A technologické výdobytky nezdobili len  vily boháčov. Užívate si luxus drahých reštaurácií? Pochybujem, že si môžete objednať stejk zo žirafy, alebo plneného plameniaka. 

Mestská vybovenosť nebola vôbec primitívna v porovnaní s dnešnou,  ak hovoríme o službách ktoré sú zadarmo. Starostlivosť o občana bola aj v antike.
Išli ste po fóre a zrazu tlaky... Potrebovali ste si odbehnúť. Zabočíte do malého dvorka a ste správne v pánskej časti uličnej toalety. V Číne majú také dodnes. Naľavo čierny otrok - tam nie, somroval by drobné, ale oproti sedia členovia mestskej rady. Tam sa oplatí prisadnúť. A môžete diskutovať v kľude a tlačiť decentne popri lobovaní.  Viete čo je to spoľahlivosť?  Hlavný kanalizačný tunel v Ríme, kde vôjde aj hasičské auto funguje dodnes.  A trvanlivá stavba? Antický betón má životnosť 2000 rokov. Preto Panteón stojí. Ten náš z drahých diaľnic sotva 50.To sa dlhšie bude splácať, než fungovať. A to úžitkové umenie! Nohy od stola tesané z kameňa a zmenené na šelmu, fresky maľované tak bravúrne ,  že je to najlepšie súčastné umenie, aké som kedy videl. Zdá sa vám že dnes žijete v modernom svete spravovanom demokraticky? Tak si to porovnajme s antickou totalitou. Po vstupe z druhého vchodu od mesta prídete na námestie, kde je na jednej strane aréna pre zápasy - dnes je to napríklad futbal,- a oproti je Gymnasium veľkosti takmer Tehelného poľa pre výcvik mládeže. Mládež dostala vzdelanie, dobrú kondíciu a prípravu na vojenskú službu. Školstvo veľmi pripomínalo organizáciu Hitlerjugend, ktorá bola aktívna  toť nedávno. A to mali chlapci v antike určite väčšiu šancu dožiť sa staroby, než tí z minulého storočia. Áno, boli tam určité barbarské praktiky. V škole sa zvyšoval výkon a pozornosť výpraskom a muž ktorý nebol v armáde a neskúsil bičovanie bol jednoducho metrosexuál. Barbarské? Blízky východ takto vyučuje dodnes. Na druhú stranu do vzdelávania patrilo aj umenie. A to bolo dostupné aj v bežnom živote. Monumentálny amfiteáter mal viac miest na sedenie než majú divadlá krajských miest u nás. A hneď vedľa bol malý amfík pre komorné predstavenia. Keď sa chlapi nudili mohli sledovať tréning gladiátorov v gymnasiu za javiskom. Vlastne aj ich manželky... Nakoniec sme došli tam, kde ostatní začínajú - na veľkolepé fórum z ktorého ale moc nezostalo. Ak ste boli v Pompejách pred pár rokmi, tak fórum poznáte, o ostatnom asi pochybujete. Veľké časti mesta totiž sprístupnili nedávno.   A nebol  internet. Avšak, ani tento výdobytok nebol nenahraditeľný. Antické Pompeje mali cca 20.000 obyvateľov. Voľný večer začali páni tráviť v kúpeľoch, kde sa mohli uvolniť. Hlavne muži, ale séparé mali aj dámy. V Pompejách mali troje! Veľké ako hypermarket. Bolo to ako ísť  v piatok s chlapmi na pivko. V kúpeľoch ste  sa vyzliekli dohola a obliekli sa až niekde po ceste domov. Pekáreň bola v základnej výbave, lebo aj tak bolo treba kúriť pre podlahovku a bazén. Jedlo sa zapíjalo vínom a servis zabezpečovali školáci niektorí  so zadkom ešte červeným od trstenice. Dať školákovi napiť víno bolo ako  podať mu anestetikum. Chovanie v kúpeľoch bolo veľmi nevhodné. Spoločné priestory boli otvorené, aby sa nik necítil odstrčený. Pre lepšie vysvetlenie. Skúste dať do sauny so sudmi vína krčmových štamgastov, vyzlečte ich dohola,  doplňte mladistvými delikventami vo výkone trestu a povedzte, že polícia bude vymyslená tak o tisíc rokov.... Tak presne takto to tam vypadalo. A bolo veselo, lebo bolo vždy plno.  Keď padla noc, tak bol čas vyraziť do verejných domov, ktorých bolo asi 23! Akoby ste z pivárne po zahrievacom kole vyrazili do baru. Aby ste neodbehli ku konkurencii, bolo celé prízemie tak ako v kúpeľoch otvorené a kóje s posteľami boli decentne zahalené kusom látky. Keď bola odhrnutá, tak ste sa mohli pridať. Kombinácie boli rôzne a občas ich maľovali na steny. Hlavná párty bežala na poschodí aj s občerstvením. Určite v ľudových cenách na rozdiel od súčastnosti. A predavačky lásky boli skúsené ženy. Tu sa malé dievčatká nehrali so strýčkom Kenom ako v háremoch. Nik nechcel riskovať nehodu. Veru tak, kondómy chýbali v antike určite najviac.Tak k čomu by bol internet? Tak a teraz si hovoríte, že o tom sexe kecám. No okolo roku 1700 našli sedliaci pozostatky zasypaného tajomného mesta. A keď ho z nadšením začali odkopávať, tak namiesto zlata a pokladov našli asi tisícku kamenných penisov, ktoré zdobili nárožia.Už s tým bol problém. A potom našli sochu. Súsošie realisticky zobrazovalo milostný akt rohatého fauna s... kozičkou. Keď to chlapi vykopali, tak mali pohľad ako desaťročný chlapci, ktorí sa dostali tatkovi do počítača práve keď mal rozpozerané sm porno...  Kupodivu táto socha sa zachovala. Odložili ju k tým penisom do hlbokého suterénu paláca. A z paláca sa stalo Národné archeologické múzeum. A všetky tie hambaté veci boli dokonca k videniu, až kým ich po sto rokoch nezamkli, aby nekazili svet okolo. Svet okolo sa pokazil aj sám bez hambatých vecí ukrytých v suteréne múzea. A keď už do múzea moc ľudí nechodilo, tak niekoho napadlo suterén odomknúť. A hádajte kedy ten čas dozrel? V roku 2000 prosím pekne! Myslím že v tom istom čase vojaci ruskej armády prvý krát fasovai ponožky.  Jasné, že od vtedy sa  múzeum stalo slávne. Takže a k vám manželka nakáže navštíviť archeologické múzeum nebuďte odutý a dajte si čas na Tajný kabinet, kde je to všetko nahádzané. Možno ho znova nejaký dobrák dá zatvoriť... http://www.atlasobscura.com/places/gabinetto-segreto 
Vezuv bola ohromná dvojkilometrová hora. Teda kým nevybuchla. Vtedy tretina z nej vyletela aj s prúdom lávy 40 kilometrov vysoko do vesmíru. Potom sa rýchlosťou bojového vrtulníka prirútila vlna pyroklastického mraku. Bol neuveriteľne hustý a žeravý ako kremačná pec. Všetko zmizlo. Tisíce tiel sa spálilo. Ľudí zalial mrak  a v okamihu sa vyparili. Para nemohla uniknúť a vytvorila škrupinu. To nič s pár kosťami bolo jediné, čo z ľudí zostalo. Všetko bolo pochované pod popolom tisíc rokov. A predsa dnes ich telá vidíme. Nakoniec stovkám z nich vrátili formu. Sú biele ako sochy. Vypracované detailne ako tie z mramoru. Vystavené telá sú síce len sádra. A vnútri kosti. Ale keď pred tým kusom sádry stojíte, tak vidíte zrkadlo do záhrobia. Mrazí vás dotyk smrti, naveky zastavený v okamihu. Sopka  všetko zničila, ale zároveň zanechala odkaz hrozby, ktorá sa vráti. A to dnes okolo nej žijú tri milióny ľudí v nádhernom  otlčenom meste. Dokážeme zničiť všetok život na planéte v okamihu, ale nevieme použiť naše zbrane na obranu proti  sopkám. Vieme sa zničiť, ale nevieme sa zachrániť. Moc sme  teda nepokročili. 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Křetínský: Desím sa, aby napätie v koalícii neohrozilo Slovensko

Prevážil podľa mňa konsenzus, že problematika je natoľko zložitá, že politická reprezentácia nie je schopná objektívne vyhodnotiť, čo by sa jednotlivým klientom stalo.

PLUS

Nespávajú, aby mohli prekladať titulky. Zadarmo a za pár hodín

I love you, povie filmová postava a v titulkoch sa objaví: Ja láska vy.

DOMOV

Bývalý minister práce Mihál odchádza pre postoje Sulíka z SaS

Mihál nesúhlasí s postojmi Sulíka.


Už ste čítali?