reklama

Dolomiti - Sella Ronda a Marmolada

Ako sa lyžiar môže dostať do neba aj keď ešte neumrel. Alebo článok o tom, prečo ísť lyžovať do Talianska.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Dolomity sú kraj môjmu srdcu blízky a cestujem tam rád a našťastie aj dosť často. Teraz som zorganizoval opulentný lyžiarsky výlet, na ktorý sa nechala nahovoriť moja žena a ako bonus mi pridala dcéru a švagrinú. Snažil som sa pripraviť všetko precízne a dopriať si čo najväčší luxus za rozumnú cenu. Objavil som malý hotelík vedľa sedačky s polpenziou a skipasom. Naplánoval som ideálnu trasu, požičal si truhlu mohutných rozmerov a dal naostriť hrany. Lyžoval som tu už vo Val Gardene, takže som vedel, čo to Sella Ronda je.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pre maloverných ktorí to nevedia ponúkam vysvetlenie. Tak ako každý moslim musí raz za život cestovať do Mekky a obísť kameň, mal by skutočný lyžiar ísť do Dolomitov a obísť Gruppo Sella po Sella Ronde. Kto tu nelyžoval, ten akoby nebol. A preto sa všetky dediny okolo zmenili na vychytené adresy, popri ktorých sú Vysoké Tatry len predražená príbuzná z lazov. Zatiaľ čo doma lyžujete spolu s obyčajnými Slovákmi, Ćechami, Poliakmi a Rusmi, tu si užívate s naozajstnou smotánkou, ktorú tvoria hlavne neobyčajní Slováci, Česi, Poliaci a Rusi. Rozdiel je jasný.

Moja žena nečakane chytila vyzretý štýl, ktorý som sa ju snažil márne naučiť posledných dvadsať rokov. Moje mnohoročné inštruktorské snaženie jej došlo naraz a odrazu sa jej všetko zdalo ako somárska lúka. Skrátka už bola pripravená na uvedenie do lyžiarskeho raja. Nájsť ale miesto, kde sa môžete vlekom napojiť na nekonečné svahy, dostanete tam polpenziu a skipass a nemusíte vziať na to hypotéku nie je také jednoduché. Nakoniec som našiel skromný hotelík v Malga Ciapele. Na mape vypadalo všetko ideálne. Z Google trás som si vybral malebnú skratku stredom Rakúska. Akurát odbočka cez Cortinu a priesmyk Passo Falzarego ma dosť vydesila zvlášť keď som videl autobus čo zákrutu musel prejsť na dvakrát a predstavil som si, ako sa tam potrepeme plným autom s megatruhlou na streche. Rozhodol som sa, že zradné serpentíny obídeme cez Brunico.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prišiel deň odchodu a podarilo sa nám vyraziť naozaj ráno. Za Viedňou sme odbočili na štvorprúdovku S36 a bol som nadšený akú krásnu a romantickú cestu som vybral. Údolie pri Spielbergu bolo tak krásne, že by som ho okamžite vymenil za Dunajskú Stredu aj s okolím. Potom sa ale štvorprúdovka zmenila na dvojprúdovú širokú cestu, ktorá sa kľukatila stále viac a viac a bola menej a menej široká. Kombinácia úžasnej krajiny a dosť žalostnej komunikácie nás preniesla šesťsto kilometrov späť na cestu z Kubína do Kraľovian. Výhodou bolo, že sme si mohli užívať takmer Slovenské ceny v reštaurácii v Murau a určite neslovenské až hriešne lacné tankovanie. Drobnou chybou bolo, že sme sa podľa navigácie takmer nepribližovali k cieľu. Po nekonečnom trmácaní sa okreskami sme minuli pozlátenú tabuľu s nápisom Cortina d´Ampezzo a ťahali to ďalej na Brunico.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Do tej chvíle som poriadne nadával na rakúsku infraštruktúru vidieka netušiac, čo príde. Práve vtedy, keď som osadenstvu v aute popisoval ako sme priam geniálne obišli nástrahy kľukatých ciest a priesmykov za Cortinou, sa cesta dramaticky zmenila. Stala sa z nej nebezpečná okreska zaseknutá v skalách ako z Terchovej do Vrátnej. Zarezávali sme sa do kaňonu viac a viac, až konečne presvitli lúče a my sme vbehli do Alta Badie. To je dedina ktorá vypadá ako Terchová, ak by každý obyvateľ vyhral Lotto a neprepil to. No keďže je v Terchovej každý gazda aj dizajnér, asi by to tam stále vypadalo divne aj keby namiesto jednej vyhliadkovej veže mali desať vrtných na ropu... Pamiatkami čo sme nestihli zbúrať a krásami prírody dýchame alpským dedinám na krk. Síce z kilometra, ale deti to snáď dobehnú. Svahy sú v Badii presne také isté knedlíkové ako vo Fatre a na Magure. Takže sem chodia hlavne tatkovia s detičkami, ak z nich chcú za tri dni vysekať Zuzulovú s Tombom. Dedina bola malebná a cesta sa kľukatila kade-tade. Ako muchy za svetlom sme automaticky odbočovali vždy na cestu čo išla hore, až sme vybehli z dediny a stúpali popri zasnežených kamenných stenách osvetlených zapadajúcim slnkom. Cesta bola stále prudko jedovatá, ale v omamnom nasvetlení a so stále krajším výhľadom sme boli v turistickej eufórii a okolitý svet sme videli ako super fotoreportáž na 4k plachte v obývačke. Potom sa cesta vyrovnala a na vyhliadke kde sa mali turisti zastaviť, vyskákať a fotiť sa, sme zastavili, vyskákali a fotili sa. Do auta nás dostala až zima, lebo Passo Falzarego je v nadmorskej výške 2100 metrov a presne na tom poondiatom priesmyku kôli ktorého sme obchádzali Cortinu, sme boli. Pred nami zívala priepasť ako Grand Canyon a cesta sa prepadávala rovno dolu do tmy. Kukal som tam ako Frodo pod dvoma vežami a čakal som na nejakého dobrodruha, aby som sa zaňho zavesil, nech sa zabije prvý. Dlho nič nešlo a potom vybehol oproti zavýjajúci mikrobus. Prežehnali sme sa a spustili sa dolu. Začalo mi byť jasné, prečo sú domáci takí veriaci. Cesta dolu bola.... no ušetrili sme za húsenkovú dráhu. Keď som sa po príchode bavil s partiou mládencov z Moravy o tom ako došli k hotelu, mal som brilantným výkladom potvrdené že v smere od Rakušanov som moc na výber nemal. Popísali mi to asi takto: A tendle čurák jel podle Googlu, kerý hovno ví do jaký řiti nás to dovede. Toš jak z Everestu sme jeli. Já i grcal dvakrát a málem nám odešli brzdy. Ale dobře mu tak magorovi, svúj auťák si odpásl. To má za to, že nás vezl jak v cirkuse.- Magor sa usmieval, lebo bol rád, že má chápavých kamarátov a že nakoniec všetko dobre dopadlo. Popíjali sme moju domácu pred hotelom a chlapci sa opýtali, že kde je zjezdovka a vlek čo mali byť pri hoteli. Ukázal som na obrovskú skalnú stenu končiacu vo hviezdnom nebi. – Chlapci tam na vrchu je stanica lanovky. Potom ešte dvakrát prestúpite a ste 3 300 na ľadovci. Potom sa už napojíte kde chcete. – S děláte prdel. K...a já tam něco vidím. Snad se nezabijem. – Nebojte sa, chodia tam aj blbci čo lyžujú ako posratí a ešte tam trepú aj svoje deti. – Tak to musejí být Pražáci. Dostal som vysvetlenie. Hotel bol dosť obyčajný a izby vypadali naozaj skromne. Na večeru sme dobehli na poslednú chvíľu. V jedálni boli naukladané plechy so zeleninou a niečím, čo bolo zapečené a vegetariánske. Ľudia si z toho veselo naberali, tak sme si dali k tomu chleba a skomentovali, že hádam tých pár dní prežijeme aj na netradične diétnej talianskej strave. Na naše prekvapenie nám servírka doniesla špagety čím sme pochopili, že od hladu asi nezomrieme. Hlavne ja, lebo pri troch ženách som odolával ponukám na dojedanie porcií. Pri našom odchode vybehla z kuchyne milá pani a úprimne prekvapená sa opýtala, prečo odchádzame pred hlavným jedlom. - Hlavné jedlo? To by mi už vybehlo von cez uši! – protestovala švagriná. - Hlavné jedlo? A čo je hlavné jedlo? – zabrzdila medzi dverami moja žena. – Mäso. – dozvedela sa. – Hmmm. Mäso. – naštartovali sa v nej prvotné inštinkty. – Doneste nám len dve porcie. – požiadal som prezieravo. Nestihol som. Na stole už boli štyri porcie aj s dezertmi. –To bude detoxové peklo. – pomyslel som si. Keď sme fučiac prechádzali okolo recepcie, tak nás zastavila delegátka s tým, že máme veľmi malé izby a mali by sme si vybrať nejaké väčšie. Pri porovnaní s víkendovými lyžovačkami u nás, začali mať Dolomity navrch. Zvlášť, keď som na obed mal len pivko na pretrávenie a kávičky určite lacnejšie a lepšie ako u nás. Jedna rada ku gastronomickému záveru. S obedom a vínom vyčkajte na nejakú vrcholovú stanicu. Moja obľúbená je na Pizz Sella. Obsluha je milá a keď zahulákate po slovensky, tak predbehnete sto čakajúcich. Pizza za 8e, vinečko za 2e a kávička za 1,2e. Vo výške 2400m. Kúsok dolu je to už drahé ako u nás.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vedel som presne, že som s vybraným miestom trafil klinec po hlavičke. Kdeže Alta Badia! Tam sú preslnené lúčky ako v Oravskej Lesnej. Teda keby bol v Lesnej každý milionár a nemohol si postaviť, čo chcel... Svätý Ulrych má svahy na juh a k severným som za štyri dni nemal šancu dôjsť. Neodbehol som si ani do Alby, čo ma mrzí viac. Tak nabudúce. Okruh Sella Rondy sme dali po zelenej. Slabých 70km. A inak sme prebehli každý deň cez Passo Padon. V tých výškach okolo 2400 metrov dostali somárske lúky výnimočný status. Bol to priam katedrálny pocit. Potom sme zbehli do Arabby a užívali si čiernu trojku na severnom svahu. Zjazdovka bola tak výnimočná, že švagriná vykrikovala celý čas ako na ňu vybehla. Až dolu sme zistili, že to nebolo od nadšenia... Arabba je skrátka pre dospelých. Inde si už príde na svoje každý. Jednu tmavočervenú, čo prejde do čiernej sme si obľúbili vo Val di Fassa. For expert only na ceduli vám dodá pocit, že to viete. Aj vo Val Gardene nájdete hladký padáčik s chrumkavým snehom z Pizz Sella na severnej strane. Keď sem prídete lyžovať na pár dní a prídete tak tretí krát, už sa tu budete ako-tak vyznať. A stále vám zostanú neprebádané zjazdovky. Priamo pred naším hotelom bola stanica lanovky, ktorá stúpala do neba k zlatému klincu Dolomitov. K Marmolade. Z jednej lanovky musíte prestúpiť na druhú a potom na tretiu. Hore ste takmer na 3300 metroch. Vystúpite v nebi. Okolo je vidieť to najkrajšie z Álp a pod vami je 12 klometrový naparený koberec z bieleho kašmíru z ktorého sa práši voňavý cukor. Roztiahnete ruky a môžete letieť. ..

Keď sme prvýkrát prišli na lanovku švagriná pozerala kam ideme a neveriacky zistila, že kabínka prišla kolmo zhora a že tam aj zrejme odíde s nami. – Vy ste úplní bázni. Ak to prežijem, tak vám vynadám pri večeri.- A viete čo bolo nakoniec najhoršie blato? Rozbité dojazdy s bubnami, keď sme sa vracali z výšok. Ani sa nám nechcelo zletieť dolu medzi smrteľníkov. Len vidina večernej hostiny a iného rozmaznávania nás hnala zo svahu ako havrany na vysypané zrno.

Posledný deň boli ženy nastúpené pred skibusom a chystali sa štyridsať kilometrov prelyžovať do funparku vo Val Gardene. Ja som sa nasúkal do lyžiarok, postavil som sa a vykydol sa na zem. Ženy to brali tak, že chlapi nevedia znášať bolesť a umierajú pri soplíku. Chvíľu som skuvíňal na lavičke, kde som sa vyškriabal. – Musím tu zostať, strašne ma to bolí.- pripravoval som sa na smrť. – Tak my ideme samy. – skonštatovali ženy. - Dáme kávu na Pescoi v Arabbe. Skús si to opraviť a dobehni nás. – Dostal som konštruktívnu radu. Skibus odvrčal a ja som zostal pred hotelom s pani na dôchodku, ktorá mala vymenené koleno a chlapíkom s vyhodeným ramenom. – Takto to nemôže skončiť.- nie kôli nejakej zasranej španielskej čižme, ktorá mi dobila nohu ako pandúr palicou. Nikdy, nikdy sa nemôžeš najskôr vzdať a potom čakať, či ťa nejaký princ zachráni. Princ nechodil a tak som musel urobiť dve veci. Prvá bola, že som prehľadal celú izbu a napchal do lyžiarky šesť ponožiek. Konečne bolesti prestali. Zbalil som výbavu a kým som čakal na skibus, tak som vybavil to druhé.

Inzercia – predaj. Predám zánovné rejsové kvalitné lyžiarky, ktoré dokonale sadnú na každú nohu. Pôvodne drahé ako sviňa. Teraz výhodná cena. Z osobných dôvodov - prechádzam na snowboard.

Zo skibusu som to strihol na Passo Padon ako blesk. Dobehol som na terasu a skúsil zavolať. Mobil mi blahoželal k prenosu čísla a žiadal vymeniť kartu. Našťastie som ju mal so sebou. Potom chcel vybrať sieť, lebo svoju nenašiel. Vybral som prvú a od tej chvíle ma už odmietol s kýmkoľvek spojiť a nabehli mi hlasové odkazy, ktoré mi vysvtľovali taliansky že prečo. Chystal som sa mobil roztrieskať, keď sa objavila moja žena a zahlásila. – Ja som to vedela, že iba simuluješ. A nedvíhaš telefón. Tak sa s ním nehraj a nezdržuj nás.

Na druhej stanici lanovky na Marmoladu je mini múzeum 1. Svetovej vojny s voľným vstupom. Táto nedobytná superhora s kolmou južnou stenou bola hranicou Rakúsko-Uhorska a náš hotel bola Talianska colnica. Ľadovec stúpa do 3.300 metrov a hore by vonku stanovať asi nik neostal ani v auguste. Pod ľadom na ktorom sa lyžuje bolo počas vojny celé mesto. Mladý rakúsky dôstojník a banský inžinier tým zachránil stovku životov mužov z našich dolín. Pod tým ľadom mali vlasne šťastie. Hory okolo sú nedostupné, ale talianski generáli spísali zmluvu s Diablom a zaplatili tisíckami životov vlastných vojakov. Roztočili peklo, ktoré dovtedy ľudia nepoznali. Ani rakúski generáli sa nenechali zahanbiť. Zatiaľ, čo jedni ostreľovali dolinu, tí druhí kopali tunely do skaly a navláčili tam tony dynamitu. Kráľ Emanuel 2. osobne pozoroval odpálenie jednej strategickej hory, na ktorej bolo 400 Rakušákov. Týždeň predtým tam boli šohaji z Brna. A keď to buchlo, vydal príkaz k útoku, Padajúce skaly potom zabili asi rovnaký počet jeho vojakov. Koho to ale trápilo, keď obsadil dolinu. Feraty boli vymyslené tam a vtedy. Chlapi padali zo skál a niekto musel muníciu aj vyniesť hore. A potom ešte nesmeli zamrznúť na stráži, nechať sa zastreliť alebo odpáliť. Viem len o dvoch veliteľoch, čo vykonali na vlastných vojakoch decimáciu. Jeden v boji proti Spartakovi a druhý bol Taliansky magor za prvej svetovej. Normálne sa chlapci odpočítali a každého desiateho dal streliť. Určite ho trápilo, že mu potom nesedelo účtovníctvo... Prežiť ako vojak bolo takmer nemožné. Leže keď prestane mať cenu obyčajný človek, prestane mať časom cenu aj kráľ. Dosť boletne sa nám vtedy otvorili oči. A aj mne teraz. Naši školáci o tom celom vedia dve čísla. Vojna začala a skončila. A že to bolo zlé. Vôbec netušia, že to bolo zlé v každej rodine u nás. Môjho prastarého otca zastrelili pri Piave kus ďalej pod horami. Možno ho strelil nejaký sused, ktorého zajali a potom prebehol k legionárom. Je ťažké pripomínať si, že raj na zemi bol kedysi aj peklom. Že slušných chlapcov zmenili na ťažné zvieratá, ktoré nakoniec poslali na porážku. Ale keď na niečo také zabudneme, potom nám možno budú vládnuť páni čo nám budú môcť klamať, alebo kradnúť, alebo nedajbože nechajú niekoho zabiť. A to by sme predsa nechceli. Nie? 

Vonku v noci blikotalo slabé svetlo lampáša a uhlíky fajok chlapov zabalených v dekách. Zapálil som si tú svoju a pridal sa k nim. Mastili karty, tak rozdali aj mne. Popri kartách a popíjaní sme sa pustili do reči a keď zistili, že odkiaľ som, tak mi hneď začali písať odkazy pre svojich doma. Ako keby nik z nich nemal roaming. Sľúbil som, že odkazy odovzdám a zastavím sa nabudúce. Teraz mi bolo naozaj dobre. Tak dobre na duši. Dosť často sa mi snívali takéto vtákoviny.

Každý lyžiar by mal raz za život obísť Sella Rondu. Ja dúfam, že sa tam čoskoro vrátim. Veď som to sľúbil aj chlapcom na hliadke na Marmolade...

Ladislav Kucharik

Ladislav Kucharik

Bloger 
  • Počet článkov:  20
  •  | 
  • Páči sa:  27x

Tvorca obydlí a sprievodca stopárov po svete. Tvorba v oblasti architektúra, interiér, foto, texty, literatúra. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu